V tomto modernom, uponáhľanom svete množstvo ľudí zabúda na akúsi ľudskosť a empatiu. Človek sa nevie pozastaviť, porozmýšľat, rozjímať. Materiálne veci sa dostávajú na vyššiu úroveň ako veci duchovné. Tradičný argument týchto „moderných“ ľudí je: „Veď žijeme len raz. Treba si užívať. Prečo sa mám ja obetovať?“ Poďme nahliadnuť do minulosti. Ľudia na dedinách (z ktorých si dnes robíme srandu) brali Pána Boha ako ich neoddeliteľnú súčasť života. Prejavovali si navzájom lásku, pochopenie, skrátka, pomáhali si. Medziľudské vzťahy boli na veľmi vysokej úrovni. Stačilo im málo a boli šťastný. Dnešný človek sa už nedokáže zastaviť, porozmýšľať nad sebou, uvedomiť si svoju konečnosť a to je chyba. Možno to teraz bude znieť negatívne, ale všetci raz zomrieme. Sme tu len na „návšteve.“ Preto musíme obklopovať ľudí navôkol empatiou a pochopením. Samozrejme, že medzi nami žijú aj ateisti. Ateisti nie sú ľudia, ktorí neveria v Pána Boha. Sú to ľudia, ktorí ho ešte vo svojom srdci nenašli. Nedali mu „priestor“ vniknúť do ich sŕdc. Je úplne jasné, že mohol by som teraz „vytiahnúť“ rôzne vedecké argumenty, ale to nemám v úmysli. Cieľom tohto článku je poukázať na úpadok empatie. Už obyčajný úsmev na okoloidúceho môže zlepšiť deň. Musíme si začať všímať druhý rozmer nášho života. Nie len ten pracovný, ale aj ten duchovný. Sme tu príliš krátko na to, aby sme túto druhú podstatu nášho života nevnímali alebo zatracovali.
Obrázok: https://pixabay.com/sk/illustrations/kr%C3%AD%C5%BE-n%C3%A1bo%C5%BEenstvo-rados%C5%A5-mier-1177327/