Keď logika a spravodlivosť narazia na realitu
V atmosfére všadeprítomnej pandémie sa spravovania Slovenska chytila nová vláda, ktorú bude mať kontrolovať novozvolený parlament. Osadenstvo NR SR je však opäť odlišné v porovnaní s tým, čo si pri pohľade na počet preferenčných hlasov zvolili ľudia. Slovenský volebný zákon totiž hovorí, že človek sa na kandidátnej listine prekrúžkuje vtedy, ak má viac preferenčných hlasov, no zároveň musí splniť podmienku, že zisk jeho krúžkov činí podiel minimálne 3% z celkového zisku strany. Ak túto podmienku nesplní, tak sa pri prideľovaní mandátov, ktoré kandidujúci subjekt na základe svojho percentuálneho zisku vo voľbách získal, berie v úvahu jeho pôvodné poradové číslo na kandidátnej listine (ak ho niekto iný, pri splnení uvedených podmienok neprekrúžkoval). Platí teda, že čím viac hlasov získa konkrétna strana, koalícia alebo hnutie, tým viac hlasov musí získať ten-ktorý občan na jej kandidačnej listine na to, aby sa prekrúžkoval.
Ak by na Slovensku platil zákon o absolútnej váhe preferenčného hlasu, ktorý by sa viazal na počet mandátov získaných stranou, tak by sme v súčasnom parlamente mali 28 iných poslancov naprieč rôznymi klubmi (pôvodne 27, ale po odstúpení kandidátky ĽSNS Danice Mikovčákovej by nastúpil do parlamentu Marián Mišún, namiesto Miroslava Suju). Najviac kandidátov, ktorí doplatili na tento zákon má najsilnejšia strana Oľano (13 z 53 mandátov), nasleduje Smer (8 z 38), Sme Rodina (3 zo 17), Za ľudí (2 z 12) ĽSNS (1+1) a najmenej SaS (0). [1] Samozrejme, baviť sa môžeme čisto hypoteticky, pretože existuje reálny predpoklad, že ak by bol zákon nastavený takto, tak by kandidátky, vedenie kampane a aj správanie sa ľudí vo volebných miestnostiach boli pravdepodobne iné.
Komu slúži súčasná podoba legislatívy? Jednoznačne vytvára nezmyselný priestor na kupčenie so zvoliteľnými miestami na kandidačnej listine. Ak sa už na Slovensku hráme na demokraciu, tak aspoň volebný systém by mohol byť čo najspravodlivejší, ak sú už aspekty ako sloboda slova či iné značne potierané. Taktiež by podľa mňa stálo za úvahu, či by nebolo lepším riešením, keby sa do parlamentu dostalo 150 najkrúžkovanejších kandidátov, a to bez ohľadu na volebný zisk strany, za ktorú kandidovali. Som presvedčený, že niektorý zo spomenutých modelov by mnohým kompetentným, respektíve ich oligarchom nevyhovoval a aj preto si nemyslím, že je reálne, aby sa v najbližších rokoch vykonala v tomto ohľade nejaká zmena. Ani jedna strana to totiž pred voľbami nekomunikovala ako tému, ktorú by chcela po zvolení presadiť.
Aj naďalej sa teda budeme musieť uspokojiť s tým, že poslanec ako Maroš Kondrót (SMER), ktorý v týchto voľbách získal 378 preferenčných hlasov v parlamente sedí, zatiaľ čo jeho stranícky kolega Richard Eliáš sa so ziskom 5 493 preferenčných hlasov do parlamentu nedostal iba preto, že nesplnil podmienku trojpercentného kvóra preferenčných hlasov z celkového zisku strany, ktoré potreboval na reálne prekrúžkovanie. Odhliadnuc od osobných sympatií či antipatií stojí taktiež za zváženie, prečo je napríklad spomenutý poslanec Kondrót v parlamente (permanentne od roku 2002, so všetkými výhodami poslanca vrátane platu), zatiaľ čo Michal Truban, ako jednotka na kandidátke koalície Progresívne Slovensko + Spolu, ktorý bol so ziskom 75 520 preferenčných hlasov šestnástym najkrúžkovanejším kandidátom vôbec, je iba kvôli neúspechu koalície na celé volené obdobie definitívne mimo parlament.